Jozef Tancer: V raji „nemčenia a maďarčenia“. Jazyková situácia v Bratislave po roku 1918

Jazyková situácia v Bratislave po prvej svetovej vojne je predmetom neutíchajúceho záujmu tak širokého publika ako aj bádatel´ov. Viaže sa predovšetkým na fenomén viacjazyčnej komunikácie, aktuálny nielen v širšom spoločenskom, ale aj v odbornom diskurze viacerých disciplín. Hoci Bratislava bola viacjazyčným mestom aj pred rokom 1918, naše laické aj vedecké predstavy o tunajšej viacjazyčnej komunikácii, ako aj fluidum trojjazyčnosti, neodolatel´ne vyžarujúce z dávnych čias, vychádza najmä z prvorepublikovej éry. Vo svojom príspevku budem hovorit´ predovšetkým o rôznych podobách komunikácie v slovenčine, nemčine a maďarčine na rôznych úrovniach, resp. v rôznych doménach. Vyjdem zo stručnej reflexie oficiálnej štátnej jazykovej politiky 1. ČSR, ktorá určovala normatívne mantinely komunikácie na spoločenskej úrovni. Zameriam sa predovšetkým na jazykové problémy, ktoré z tohto zákonného rámca vyplynuli pre inštitúcie ako aj pre jednotlivcov v komunikácii s nimi. Cielom je ukázat´, že spoločenská viacjazyčnost´ resp. viacjazykovost´ nepredstavovala len potenciál pre vzájomné dorozumenie sa (doslovne i prenesene), ako ju bežne vnímame, najmä v súvislosti s „mýtom“ bratislavskej trojjazyčnosti. Vo verejnom priestore často pôsobila ako rozbuška pre hlbšie spoločenské konflikty, ktoré novozaložený štát do istej miery zdedil po svojom predchodcovi.